Národná kultúrna pamiatka sprístupnená ako múzeum v prírode.
Rimania postavili prvú pevnosť na ľavom brehu Dunaja v Iži – v predpolí légiového tábora Brigetio – za vlády cisára Marca Aurélia (161-180), v období tzv. markomanských vojen. Tento drevozemný tábor zanikol po krátkom čase požiarom pri nečakanom germánskom útoku. Počas jednej z trestných výprav v závere markomanských vojen tu v blízkosti zrejme už spustošenej pevnosti krátkodobo táborilo niekoľko rímskych vojenských oddielov v dočasných poľných opevneniach. Koncom 2. storočia postavili Rimania v predpolí Brigetia na mieste zničeného drevozemného tábora kamenný kastel.
Počas vojnových udalostí okolo polovice 3. storočia bol kastel značne poškodený. V 4. storočí za vlády Konštantínovcov sa uskutočnila rozsiahla prestavba opevnenia kastela. Za vlády cisára Valentiniana I. (364-375) došlo k posledným stavebným úpravám kastela. Zrejme krátko po jeho smrti bola táto pevnosť vyplienená alebo opustená.
Koncom 4. a začiatkom 5. storočia územie kastela obývali zmiešané skupiny domácich Germánov a prisťahovalcov. Po ich odchode zostal tento priestor neosídlený. V 10. storočí bola neďaleko od bývalej rímskej pevnosti založená menšia osada. Jej obyvatelia tu pochovali svojich nebožtíkov.
Kastel v Iži bol jediná rímska limitná pevnosť, ktorá bola na tomto úseku hraníc predsunutá na ľavú stranu Dunaja. Ležala oproti légiovému táboru Brigetio (dnešné Szöny v Maďarsku), ktorý stál v rímskej provincii Panónia. Z bývalého tábora v Kelemantii sa dodnes zachovali iba zvyšky základových múrov, ktorých značná časť padla za obeť ťažbe stavebného kameňa.
V posledných rokoch sa podarilo zrealizovať už dávny zámer a upraviť areál kastelu čiastočne do podoby múzea v prírode. Náznakové rekonštrukcie odkrytých zvyškov architektúr, doplnené kresbovými náčrtmi a textami v štyroch jazykoch, podávajú základné informácie o hlavných etapách vývoja tejto rímskej pevnosti. Kastel v Iži bol v roku 1991 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
