Lodenice v Komárne sú jediné lodenice Slovenskej republiky, špecializujúce sa na vývoj a stavbu riečnych a námorných viacúčelových nákladných lodí do nosnosti 8 000 dwt. Strategická poloha spoločnosti v meste Komárno na juhozápade Slovenska poskytuje prístup do prístavov na Čiernom mori, Severnom mori a ďalších prístavov. Súčasťou lodeníc je lodenicový bazén, ktorý v prípade povodne je možný bránami uzavrieť od toku Dunaja.
Založenie lodeníc sa datuje od novembra 1898, keď začali opravovať poškodené plavidlá. Lodenica zo začiatku zamestnávala 140 pracovníkov a zameriavala sa len na opravy drevených a oceľových vlečných člnov a parníkov. Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, výroba v lodeniciach bola už rozvinutá a lodenica zamestnávala v priemere 260 pracovníkov. V roku 1915 sa však lodenica dostala pod vojenskú správu rakúsko-uhorskej armády a slúžila na vojenské účely – predovšetkým na opravu vojnou poškodených plavidiel. Vznik Československej republiky nepriniesol podstatnejšie zmeny v práci komárňanských lodiarov. Akciová spoločnosť Škodové závody prenajala lodenicu v Komárne 1. mája 1923. Úpravou hraníc v roku 1938 pripadli lodenice Maďarsku. Znovu vytvorením Československej republiky sa vytvorili podmienky pre uskutočňovanie obnovy škôd spôsobených vojnou. V Plzni v roku 1945 sa rozhodlo, že lodenice budú opäť v prenájme Škodových závodov. Vyčlenením lodenice z národného podniku Škodových závodov v Prahe bol dňom 1. januára 1950 vytvorený samostatný podnik Slovenské lodenice Komárno. Od roku 1965 sa Slovenské lodenice v Komárne stali súčasťou trustu Závodov ťažkého strojárstva. Prevratné spoločenské a politické zmeny v strednej a východnej Európe sa premietli aj do ekonomickej reformy vyhlásenej v ČSFR v roku 1990. Slovenské lodenice v Komárne sa tak opäť stali samostatným právnym subjektom. V súčasnosti lodenice vlastní domáca akciová spoločnosť Stroje a Mechanizmy. V Komárne sa za posledných 30 rokov vyrobilo niekoľko stovák lodí – osobné a nákladné lode, riečne bagre a plávajúce žeriavy, hydraulické výsypné člny, ktoré putovali do rôznych krajín. V tejto tradícii sa pokračuje a vyrábajú sa plavidlá, ktoré končia na riečnych a morských cestách napríklad v Nemecku, Holandsku, Rusku, Rakúsku či Nórsku.
